Števo Širgely - ZažiUltra - Štefánik Trail

Rozhodol som sa napísať niečo o programe zažiultra lebo sa ma veľa ľudí na neho pýtalo. Keď som sa pred 9 mesiacmi dozvedel o programe zaziultra, tak som rozmýšľal, či do toho ísť alebo nie. Sľubovali, že po skončení programu budem pripravený odbehnúť Štefánik trail, čo je 145 km dlhý beh cez Malé Karpaty s prevýšením 5160 m. Však to je veľa prejsť aj autom, nie to ešte odbehnúť, to normálny človek nedá. Tak a rozhodnuté, je to výzva a ja to dám. Prihlásil som sa a napísal motivačný list, prečo sa do programu hlásim. Potom už ostalo len čakať, či ma vyberú medzi 40 šťastlivcov z celého Slovenska. Šanca bola malá, ale ja som vedel, že ma vyberú, však ja toho Štefánika dám, tak ma musia vybrať. Keď mi nakoniec Martin Urbanik poslal mail, tak som bol pevne rozhodnutý, že budem poctivo trénovať, aby som ich nesklamal a Štefánika dokončil. Program vymysleli práve pre začiatočníkov a preto aby to zvládli, lebo najviac odpadlíkov na Štefánikovi bolo práve z radov "ultrapanicov". Na začiatku nás testovali a testovali a mne sa to zdalo veľmi dlho a zdalo sa mi, že nás brzdia v rozlete. Opak bol však pravdou, ale to som si uvedomil až pozdejšie. Všetko, čo nám tréner Martin Horniak naordinoval, malo svoj zmysel, ale niekedy som si to uvedomil až s odstupom času. Hlavne, keď do tréningov zaradil posilňovňu, tak som vstúpil na TerraIncognita a to, čo chlapcom v posilňovni pripadalo úplne normálne, mne nič nehovorilo. Musím priznať, že už od začiatku mi program dal úplne iný pohľad na beh. Keď sa ma Martin Horniak na začiatku opýtal, či trénujem aj v posilňovni tak som mu odpovedal, že nie a načo. Keď sa ma následne opýtal, či som mal zranené koleno, tak som mu odpovedal, že áno a vtedy mi povedal, že práve preto mám trénovať aj v posilňovni lebo šľachy, úpony a všetky tie mne nič nehovoriace veci treba trénovať rovnako ako svaly a posilňovať ich, aby sme predišli zraneniu. Vtedy som pochopil, prečo mám po 1 km behu drepovať, alebo robiť výpady, ako nám to v predchádzajúcom období naordinoval. Prečo som musel urobiť 1000 výpadov, 1000 drepov. Musím Martina Horniaka pochváliť za jeho individuálny prístup pri chorobe alebo nejakom neplánovanom behu mimo nášho plánu, operatívne zmenil plán, vysvetlil čo a ako, a upravil to individuálne pre osobné potreby. Veľa ľudí sa ma pýtalo, koľko som schudol počas programu. Matematiku síce mám rád, ale do programu som nešiel s úmyslom schudnúť, takže sorry, neviem. Pokiaľ by to niekoho zaujímalo, tak skúste napísať na Štefánik trail stránku na FB a určite sa Vám niekto z programu ozve, lebo viem že zopár jednotlivcov sa aj s týmto problémom borili a úspešne. Pokiaľ chcete vidieť, ako Vás program zmení, určite navštívte FB alebo IG profil našej ambasádorky Táničky Šúrovej, moderátorky z rádia Expres, a tam , ako zmenou si prešla.

Táňa Šúrová a jej premena počas zažiultra

Program funguje na diaľku, tréner vytvorí účet cez Truecoach a každú nedeľu sa budete tešiť a s nedočkavosťou tam chodiť každých 5 minút, kedy už nabehne nový tréningový plán na týždeň. Keď ho uvidíte, tak Vás rozbolí celé telo, ale aj napriek tomu, alebo práve preto sa na neho tešíte. Chodíte si behať intervaly, chodíte si behať dlhé a pomalé behy na nízke tepy, chodíte si behať a behať a behať a aby ste sa pri behu nezranili medzitým si chodíte do posilňovni a cvičíte a cvičíte a Vaše tukové bunky odolávajú a odolávajú, aspoň Vám to tak pripadá a zdá sa Vám, že všetko, čo ste v posilňovni nabrali ste pri behu zase zhodili. Nie, vôbec to nie je pravda, tuky sa postupne strácajú a tam kde boli mľandravé ruky sa začínajú formovať svaly (dámy, nebojte sa, nebudú z Vás hory svalov), Vaša postava sa začína formovať, telo silnie, Vaše nohy viac vládzu, stále menej sa zadýchate pri dlhých behoch, stále viac vládzete. Prestane Vám vadiť zima, sneh, vietor, dážď, tma. Postupne prispôsobujete svoj život tréningom. Tu sa chcem zastaviť a odpovedať na otázky, ktoré mi dávali rôzni ľudia. Koľko času zaberá tréning a či stíhajú popri tom rodinu a prácu. Všetko záleží individuálne na každom jednotlivcovi. Je to o tom určiť si priority a usporiadať si to časovo. Tréningy sú šesťkrát do týždňa a pokiaľ to nebol dlhý beh, tak sa to zmestí do 1-2 hodín, samozrejme dlhý beh bol aj 3-4 hodiny, ale to bol plánovaný na sobotu a ja som vyrážal vždy skoro ráno keď ešte všetci vyspávali a keď som sa vrátil tak akurát som ich zastihol po raňajkách a po sprche som mal celý deň na rodinu. Nedeľa bola voľná a tá bola vyhradená pre rodinu. Takže áno, dá sa to pokiaľ človek chce, veľa však záleží aj od práce, niekto pracuje na smeny a niekto aj cez víkend, vtedy je to samozrejme ťažšie, ale aj to sa dá, pokiaľ človek chce. Samozrejme, pokiaľ niekto má malé deti, zamestnanú manželku, ktorá má tiež nejaký koníček tak, už nastáva problém ako to zladiť a tráviť dostatok času aj s rodinou. To si už musí každý zváži sám. Čo sa týka samotných tréningov, tak sa nemusíte obávať, že na 9 mesiacov prestanete behať s partiou alebo rôzne preteky. Všetko sa dá zladiť a prispôsobiť, ak je to potrebné stačí napísať Martinovi Horniakovi a on Vám plán individuálne prispôsobí. Napríklad, ja som mal zaplatený Panoráma trail v Maďarsku a práve sme v tom čase mali tréning zameraný na skúšanie rôznej stravy, tak som sa dohodol s kamarátom, že pôjdeme spolu. Veľmi dobre som urobil, lebo som skúšal novú stravu a tá mi teda dobre neurobila, musel som kvôli kŕčom v žalúdku stráviť nejaký čas v lese J a kamarát pomohol s tak potrebným papierom. Na oplátku som ho zase potiahol, keď chytil krízu a do cieľa sme nakoniec dobehli spoločne, poňal som tieto preteky ako výborný tréning.

Dobeh do cieľa Panoráma Trail, spolu až do cieľa

Keď som začal chodiť do posilňovne, tak sa tomu doma potešili nakoľko dcéra aj manželka cvičili doma a tak mohli ísť so mnou do posilňovne u nás v práci a naše vzťahy to len utužilo. Tréningy sa postupne menili a prispôsobovali tomu, čo ultrabežec potrebuje. Najprv to boli rôzne testy, potom veľa behov a posilňovania, následne intervaly, ktoré postupne prechádzali do dlhých behov, počas ktorých sme sa učili rôzne techniky a hľadali, čo nám vyhovuje. Boli to tréningy zamerané na nastúpané výškové metre, tréningy zamerané na dopĺňanie tekutín a výživy (tie mi pri Štefánik traili veľmi pomohli), tréningy zamerané na zbehy a hlavne psychická príprava, ktorá je na ultra rovnako dôležitá. Niekde som čítal takú myšlienku, že ultra je z 90 % o mysli a len zvyšných 10 % je o hlave a nohy sú len dopravný prostriedok, ktorý ťa doveie do cieľa. Aj Lazová 100ka, ktorú sme mali ako takú povinnú jazdu, bola pre mňa osobne výborný tréning, kde som vyskúšal všetko, čo som sa už naučil a kde som otestoval, čo bolo potrebné. Presne som skúsil, čo môžem ako si to môžem dovoliť, vychytal som chybičky a poučil sa z nich a na Štefánik trail som sa už postavil plne pripravený a odhodlaný tých 145 km zmáknuť a pomôcť Martinovi Urbanikovi pri jeho sne zaradiť pretek do Western StatesEndurance Run, splniť limit 120 finisherov. Vtedy nikto netušil, že mu program zaziultra naozaj pomôže tento sen naplniť. O tom, že sme sa v programe stretli ozaj super partia ľudí, svedčí aj to, že keď sme sa nemohli zúčastniť charitatívnej akcie Ultralanovka, ktorý sa beží pre Plamienok, n.o., nakoľko sme mali povinnú jazdu v podobe Lazovej 100ky, ktorá prebiehala paralelne s Ultralanovkou, tak ambasádorka, Zuzka Nosková, náš tím prihlásila do Tímu odvahy Bátor tábor, ktorý beží pre onkologicky choré detičky a náš beh nadobudol úplne iný rozmer. Za rovnaký tím behala aj Lenka Vacvalová svoj odvážny beh cez celé Slovensko po červenej turistickej značke Cestou hrdinov SNP.

Bátor tábor, vľavo pred Lazovou 100, vpravo s Lenkou Vacvalovou pri jej behu po Ceste hrdinov SNP

Prerod z bežca na ultra bežca nebol ľahký, trval 9 mesiacov, neviem či je to len náhoda, ale aj zrod nového človeka trvá 9 mesiacov. Keď sme sa 07. júna 2019 postavili na štart jedného z najťažších a najdlhších ultra behov na Slovensku, tak nám Martin Urbaník prestrihol pomyslenú pupočnú šnúru a ukázal nám nový svet pre ktorý nás spolu s Martinom Horniakom celých 9 mesiacov pripravovali. Na štart som nastúpil plný odhodlania, očakávaní a obáv aby som sa nenechal strhnúť a neprepálil začiatok a neodpálil sa.

ZAZIULTRA team pred štartom Štefánik Trail

Keď sme o 19:00 h vyštartovali, tak všetko zo mňa opadlo a ja som sa sústredil na beh a na to čo ma M&M naučili. Keď sme zbehli do Brezovej pod Bradlom, tak som bežal so skupinou bežcov a zdalo sa mi že bežím nejako rýchlo, pozrel som na hodinky a zistil som, že máme tempo 5:30 na km, čo je pri ultra veľmi rýchle, aj keď to išlo dole kopcom. Upozornil som ich, aby spomalili, ale neposlúchli a tak som sa od nich odpojil a bežal som si vlastné preteky. Teraz už viem, že som bol na začiatku až veľmi pomalý, ale bolo to lepšie ako to prepáliť a bál som sa premotivovanosti a následného prepálenia, preto som radšej išiel pomaly. Po ceste som sa pripojil k jednému bežcovi, s ktorým som nakoniec došiel až po Devín, kde ho čakala dcéra ako pacer a tam sme sa rozdelili, ale o tom potom. Volal sa Marcel a veľmi sme si sadli, zistili sme, že máme spoločných známych a tak sme sa mali o čom rozprávať. Tempo sme mali rovnaké tak sme to spolu potiahli. Pri stúpaní na Záruby nás zastihla tma tak sme si nasadili čelovky a zapadli sme do svetelného hada, ktorý sa pomaly štveral na vrchol. Nasledoval zbeh k vodnej nádrži Buková, kde sme sa však neprišli kúpať, len občerstviť a znovu sme vyrazili smer Vápenná. Po ceste som pravidelne dopĺňal tekutiny aj stravu a tak mi energia nedochádzala a v pohode som si išiel svoje. Okolo 50. km som si dal keksík Lina s horkou čokoládou a po dojedení som začínal cítiť ako mi slzia oči, pozrel som si papierik od keksíka a zistil som, že tam neboli arašidy ale lieskové orechy na ktoré mám alergiu. Následné stúpanie na vrchol Vápennej bol pre mňa ako z horou, nič som nevidel opuchli mi oči aj sliznica, dýchal som len plytko ústami, vtedy sa mi podarilo aj pošmyknúť a spadnúť dole na chrbát, našťastie išiel za mnou Janko a ten ma zachránil od horšieho pádu a pomohol mi vstať a ísť ďalej a to doslova len ísť, lebo v takom stave som vôbec nebežal. Po dosiahnutí vrcholu sme už mali pred sebou len zbeh do Sološnice kde nás čakala občerstvovačka a mňa našťastie tá alergia prechádzala a keď sme dobehli do Sološnice tak už som bol v poriadku. Tu sme sa oddelili od skupinky, s ktorou sme kráčali a bežali v noci nakoľko na môj a aj Marcelov vkus veľa chodili a málo bežali. Od Sološnice až po Devín sme už išli len sami dvaja, len občas sme s niekým prehodili pár slov, občas sme niekoho predbehli, občas niekto nás. Po Sološnici nás čakalo 23 km s prevýšením 1395 m a čakali nás nádherné výhľady z Vysokej a Skalnatej. Nádherná príroda Malých Karpát ma očarila a ja som si beh užíval ako nikdy. Bežalo sa mi veľmi dobre, sily som mal na rozdávanie a tak som si to užíval. Na Pezinskej Babe som sa občerstvil, premazal a dostal som od Marcelovej manželky super masáž nôh, kvôli tomuto absolvovala masérsky kurz, len aby mohla manželovi pomasírovať unavené a ubolené nohy, klobúk dole pred ňou. Z Baby sme pokračovali veľmi pohodovou trasou na Kamzík, tu by som spomenul jednu príhodu, ktorá sa mi vryla do pamäti. Bežali sme spolu s Marcelom a skupinkou zo zažiultra a išli sme vyznačenou trasou, keď zozadu niekto zakričal, že načo ideme dookola, keď tu je skratka a dá sa to prebehnúť krížom. Na to sme mu všetci zborovo zakričali, že je to podvádzanie a nie to nás M&M učili a išli sme pekne obkľukou po vyznačenej trase. To, že nikto zo skupiny ani na chvíľku nezaváhal a nepomyslel na to, že si to skráti ma v tej chvíľke naplnila hrdosťou, že patrím do skupiny, ktorá je nielen super, ktorá rada pomáha chorým deťom, ale je aj fair play. Bol som hrdý na to, že program zažiultra mi umožnil byť v tejto partii a Marcel sa k nám skvelo hodil, aj keď nebol z programu. Ešte chcem spomenúť, ako nás na tomto úseku obehla kamarátka Bea, z programu a išla podľa mňa veľmi rýchlo, tak som jej zakričal aby spomalila a neprepálila to. Na Bielom kríži som ju stretol ako na neoficiálnej občerstvovačke sedí a dopĺňa energiu. To bolo pre ňu asi osudné nakoľko po Bielom kríži už zatuhla a zistila, že to naozaj prepálila, na Kamzík však ešte došla a vyzerala celkom v pohode. Po Kamzíku nás čakal prudký zbeh a pobehovanie po Bratislave, čo mňa osobne veľmi ubíjalo a páliace slnko a odparujúci sa asfalt mi nerobil veľmi dobre. Až keď som vbehol do lesa smerom na Devínsku kobylu tak som nabral druhý dych a chcel ho vybehnúť, ale to sme už kráčali s Beátou a robili jej spoločnosť až po Devín. Po výšľape na Devínsku kobylu nás na vrchole čakal Erik Hübner spolu s dcérkou, ktorá si tam opekala slaninku. Odčipli nás a mali sme bežať ďalej ale Erikova dcérka na mne videla, že mi tečú slinky pri pohľade aj vôni slaninky a tak ma ponúkla. Bolo to jediné teplé jedlo za celý beh a mne chutil najviac zo všetkého čo som dovtedy jedol. Mal som hotové nebíčko v papuľke a tá slaninka sa mi na krv obrátila. Ďakujem, Erik, a týmto ťa pozdravujem, aj tvoju milú dcérku. V Devíne som sa rozlúčil s Marcelom, nakoľko tam ho čakala dcéra a išiel posledný úsek s ňou. Najprv nechcel, lebo ma nechcel nechať samého, ja som mu však povedal, že nebudem sám idem predsa s Beátou. Tak sme sa na posledný úsek vybrali odhodlane a hneď ako sme opustili poslednú nekonečne vysokú uličku Devína a vošli do lesa nás privítalo mračno bzučiacich a krv pijúcich upírov. Vysali nám aspoň hektoliter krvi a nedali sa nijako odhnať, ani neustále oháňanie sa nepomohlo. Prišli sme do Bratislavy a pomaly sme sa presúvali popri nábreží Dunaja smer Bratislavský hrad. Prišli hradné schody a Bea balansovala na pokraji zrútenia, mala však silnejšieho ducha ako telo a tak ich nakoniec zvládla a došli sme na hrad, odtiaľ to už bolo len kúsok cez centrum mesta. Predieranie sa pomedzi stovku zabávajúcich sa ľudí sme prišli na nábrežie, odkiaľ sme už videli sochu M. R Štefánika, kde na nás čakal a netrpezlivo nás vyzeral Martin Urbaník.

Dobeh do cieľa Štefánik trail, ja vybaľujem GPS modul, a tu, v tvári Beáty, vidíte ako po programe zaziultra, dokáže myseľ zvíťaziť nad telom

Privítal nás, poblahoželal a... preboha však my sme to dali, sme v cieli a odbehli sme 145 km a 5330 výškových metrov. To čo bolo pred 9 mesiacmi iba sen a čomu som ani neveril, že to je vôbec možné sa stalo skutočnosťou. Vďaka programu zaziultra som naozaj zažil ultra a spoznal ohromnú partiu ľudí. Naučil som sa nové veci, naučil som sa behať dlhé trasy, naučil som sa ich behať tak aby som to zvládol, naučil som sa ako behať dole kopcom, ako dopĺňať energiu počas týchto dlhých behov, naučil som sa chodiť pravidelne do posilňovne. Tých 9 mesiacov ma toho veľa naučili nielen o behu, dali mi veľmi veľa aj do života. Zmenil som sa a zmenil sa aj môj cieľ trénovať a pripraviť sa na Štefánik trail. Môj cieľ bola samotná cesta, spoznávanie nových ľudí, cesta do skupiny ultra bežcov. Musím sa priznať, že som dosť skeptický a neverím na všelijaké prípravy a prípravky, ktoré vám zaručene dopomôžu k naplneniu Vášho sna. Preto som aj do tohto programu vstupoval opatrne a povedal som si, však uvidím a keď ma to nenaplní, alebo to nepomôže tak, ako to sľubujú, tak to aspoň skúsim a potom to pekne zrecenzujem a napíšem na internet, aby ľudia vedeli. Tak som to skúsil a teraz čítate túto recenziu, ktorú som písal tak, ako som to cítil ako som to zažil. Je to len môj pohľad na tento program, netvrdím že to všetci prežívali rovnako, ani že to všetkým pomôže. Je to vždy na každom jednotlivcovi, avšak pokiaľ sa niekto rozhodne do tohto programu vstúpiť a bude poslúchať trénerov a poctivo trénovať, tak to, čo tu M&M sľubujú, naozaj aj splnia.

Martin Urbaník, ja a Martin Horniak, áno to oni za tým všetkým stoja, teda okrem mňa.

Dva pohľady na II. Košice - Miškolc Ultramarathon - 18.5.2019

GABI

V Košiciach nás trochu prekvapilo počasie, keďže už ráno sa vyvrátili všetky predpovede o premenlivosti (slnečno / polooblačno až dážď), na ktoré som sa ja osobne tešil. Trochu mi to narušilo pohodu, keďže si ešte čerstvo pamätám, ako som minulý rok skoro "zgegol" v júlových horúčavách na Tisza tó.

Na hrádzi v mestskej časti Krásna sme mali tú česť, že sa k nám na pár kilometrov pridala veľká bežecká ikona Košíc, pán Peter Polák, s ktorým sme si zchuti pokecali. PS: pochválil našu bezeckú techniku 😉 to sa ráta nie?

Keď sme konečne opustili Košice, nasledoval bahnistý trail s obrovskými kalužami vody. Táto časť ma bavila najviac. Mišovci ma museli stále brzdiť, tak som stále podvedome pridával pri tých endorfínoch. "Lížeme" Kokšov-Bakša a potom späť na trailík. Od Nižnej Myšle opäť asfalt, prichádza Ždaňa a potom cez Trstené pri Hornáde.

Začínajú kopce, to je znamenie, že Kéked je blízko. Ďalšia občerstvovačka odškrtnutá, horúci ionťák a vriaca voda potešili. 🤬 Mišo dáva organizátorom cenné inštrukcie, ako posunúť plastové poháre zo slnka do tieňa. 🤦‍♂️ Mal by si urobiť certifikát a predávať tieto informácie za ťažké peniaze.

Abaújvár, Zsújta, vlnitý terén, začínam sa prehrievať, teplá voda to ešte zhoršuje. Mišovi odchádzajú nohy, ťažko sa mu klusá už aj po rovine. Snažím sa ho čakať, on ma posiela preč. Kopec na Gönc, ďalšia občerstvovačka. Ďalšie horúce tekutiny. Prevraciam oči. Viem, že je zle. Tlačím do seba pagáč, ale ten nie a nie dolu hrdlom... Čakám na Miša. Dlho neprichádza. Až ho napokon zazriem, ako so sklonenou hlavou kráča hore kopcom. Dochádza mi, že odtiaľto už pôjdem sám. O pár sekúnd už na jeho povel píšu organizátori DNF (did not finish), 41km. Vôbec nie sú prekvapení. Za nami je už dobrých pár odpadlíkov, ktorí sú už ďaleko za časovým limitom.

Cítim obrovské sklamanie, ale musím sa s tým zmieriť. Chalani ma upokojujú, že som urobil správnu vec. Že som vydal zo seba maximum. Počasie ukázalo svoju silu. Bol predsa prvý horúci deň po nekonečných týždňoch atypického chladu, dažďov. Telo nemalo potrebnú adaptáciu. Už aj bežci zo štafiet mali obrovské problémy na trati.

Pridávam sa teda do auta, ktorým podporujeme našu štafetu privátnymi občerstvovacími stanicami medzi oficiálnymi. Pomáha to, stafeta obsadzuje 3.miesto medzi Mix 5-člennými mužstvami. 🏆 Vyhlásenie výsledkov družstiev za nami. Aj prvé dve extra horké pivá padli za vlasť. 🍺 Z jednotlivcov nedorazil ešte nikto. Organizátori nás informujú, že na trati už sú len piati profíci. Ostatní vzdali. 😲

Na ceste späť z Miskolca ma v aute stále mátajú pocity. Pozerám sa na lúky, lesy národného parku Aggtelek a prežívam opäť každú sekundu dňa. Objavuje sa hrča v hrdle.

HENI

18. 5. 2019 - tento po dlhej dobe veľmi horúci deň sme s tímom Gemerunners (aj s externou pomocou) strávili pobehovaním medzi Slovenskom a Maďarskom. Bežali sme v štafete na podujatí Košice - Miskolc Ultramaratón. 113,4 km zdolal náš tím za 10:33:39. 

Vyrážali sme skoro ráno, aby sme si mohli vyzdvihnúť naše štartovné čísla. Okolnosti zamiešali karty, tak som v aute cestovala s parťákom zo štafety, Norbim, a našimi dvoma ultra bežcami Gabim a Mišom. V tesnom závese za nami išla v aute Vierka s dcérou a štvornohou podporou :-). Ďalší dvaja členovia štafety Dino a Rudo sa vybrali za nami neskôr. 

Vyfasovali sme štartové čísla, pozvítavali sme sa so starýmii známymi, spoznali nových bežeckých kamarátov. Hodiny sa však neúprosne blížili k času štartu 8:00. 

Ako prvá bežala Vierka (zo Spartan Training Group Rožňava), ktorá absolvovala svoju trať z Košíc cez Krásnu do Nižnej Myšle. Jej úsek síce viedol väčšinou po asfalte, ale musela sa popasovať aj s blatom, ktoré ju síce trošku spomalilo, ale aj tak dobehla skvelo a v Nižnej Myšli odovzdala štafetu nášmu ďalšiemu bežcovi. Kvôli rodinným povinnostiam však nemohla štafetu doprevádzať až do cieľa, ale rozlúčila sa s nami s povzbudivými slovami. 

V behu pokračoval Dini, ktorý sa okrem stúpajúcej teploty vzduchu a asfaltu musel oprieť aj do kopcov. Cez Ždaňu a Trstené pri Hornáde sa občerstvil v maďarskom Kékede. Tiahlymi kopcami cez obce Abaújvár a Zsujta sa síce trochu nespokojný dostal až do Göncu. Ale dal to na pána a s neskutočnou húževnatosťou to dobojoval až na miesto výmeny. Po ňom prevzal štafetu Rudolf Čumpelík (od bežcov z Lučenca). Rudy dokázal pri pražiacom poludňajšom slnku obehnúť približne 14 ľudí. Prenasledovali sme ho s autom  cez obce Gönczruszka, Vilmány, Vizsoly, Abaújkér a zásobovali vodou. Aj cukrovú vatu sme mu chceli kúpiť, ale s ružovou by asi blbo vyzeral 🤔. Medzitým sme sa dozvedeli, že v aute s Dinim sa už vezie Mišo, ktorý to po 41 km, po boji so stratou energie a stúpajúcimi teplotami vzdal. Dini to vzápätí musel ešte raz otočiť, keďže mu volal Gabi, ktorého slnko tiež zmordovalo. :-( .  Pridali sa však k nám do auta a pomáhali ako vedeli. Bez ich pomoci by sme možno dopadli aj inak. Ďakujeme kamaráti!!!

Rudy mi úspešne predal štafetu v Abaújszántó. Slnko neúprosne pražilo, trať začala ťahavým kopčekom a mňa čakalo takmer 26 km. Úspešne som prekonala stúpanie, a predo mnou sa otvorili nekonečné roviny. Beh cez Halmaj mi vyslovene nerobil dobre, lebo tuším v každom druhom dvore bola opekačka, a obcou sa niesla vôňa pečenej slaniny... a to slnko mi nepridávalo, voda sa mi rýchlo míňala. Našťastie mi chalani mimo občerstvovačiek každých 5 km poskytovali vodu na ovlaženie. Bez nich by som svoj úsek nezvládla. Dala mi zabrať aj preťažená achilovka. Od už spomínanej obce Halmaj mi spoločnosť robil aj cyklo support, keďže na bezpečnosť bežcov dbali cyklisti istého klubu, tuším z Miškolca. Konečne Hernádkércs, konečno občerstvovačka. Čeknú si môj čip, rýchlo hlcem pohár koly, vody, beriem si pomaranče na cestu, cítim, že potrebujem gél, a ten si na prázdy žalúdok dať nechcem. kým hlcem nápoje, Gabi na mňa vyžmýka dve špongie chladivej vody. Rozbieham sa ďalej. Pomaranče sú štavnaté, začínam sa cítiť lepšie... aj vetrík fúka, nadomnou oblak. Je to o čosi znesiteľnejšie. Dostávam sa na cyklotrasu a začínam tušiť, že ďalšie občerstvovanie bude asi zložitejšie, keďže cyklotrasa vedie hneď pri hlavnej ceste. V kútiku duše však dúfam, že chlapci ma s vodou určite niekde zásobia. Tak aj je... čakajú ma, dostanem vodu, povzbudivé slová, zvečnia si ma na fotke... Energiu mám, začína sa však ozývať achilovka... nevidím poriadne na hodinky, ale tuším pred sebou nejakých 7 km. Zdá sa mi, že sa vlečiem, skúšam sa dostať do tempa, nedarí sa mi... každý dopad na ľavú nohu je ako za trest. Snažím sa sústrediť na hudbu v ušiach... Freddie Mercury spieva Don´t stop me now, sústredím sa na jeho slová, konečne míňam Aszaló. Opäť nič, len cesta... Kurník, tak kde už je Szikszó? naveľa sa tam dopracujem. Cez kadejaké zákruty a uličky sa dostávam k miestu odovzdávky. Tam odovzdávam štafetu poslednému bežcovi nášho tímu Norbimu Bukovičovi. 

Sadám na obrubník a dám emóciám zelenú. Trošku sa zrútim, ale chalani pomáhajú ako vedia, ovlažia ma vodou. Aj do sanitky ma odvlečú, tam však dostávam len odporúčanie, aby som si dala magnézko, niečo od bolesti, mám sa najesť, napiť... Díky chlapci, to som vedela aj bez vás... Tak v aute sa dám rýchlo do poriadku a pokračujeme do Sajóvámosu. Norbi medzitým beží... Jeho sme bohužiaľ občerstvovanie mimo stanice nevedeli, keďže jeho trasa viedla dosť mimo hlavnej cesty. Chalani ho zasobili vodou a držali sme mu palce, nech na občertvovačku (Sajóvámos) dôjde v pohode. Tam sa ovlažil a ešte asi po 3 km sa nám podarilo mu urobiť občerstvovačov. Na námestí v Miškolci sme ho už mohli len nedočkavo vyzerať. Slnko aj jemu vzalo strašne veľa energie a bojoval s kŕčmi. Ale v šťastí dobehol a spolu sme vybojovali 3. miesto v kategórii mix štafety, čo nás neskutočne potešilo. 

Toto podujatie sa mi navždy zapísalo do srdca, získala som mnoho nových bežeckých kamarátov, ale môj odpor k asfaltu sa umocnil😁. Behu zdar! Vidíme sa v Raji 🤘😊