Na Svätý vrch na Všechsvätých
04.11.2017
1. november sa zrejme
u každého z nás nesie v znamení spomienky na tých, ktorí nás
opustili. Každý má svoje zvyky, rituály, formy, akými si zaspomína na tých,
ktorí už nie sú medzi nami.
Taký bežec napríklad vymyslí spontánny skupinový beh na najvyššie miesto
v okolí mesta, odkiaľ to má najbližšie k tým "hore", a kde
začuje ich myšlienky a vrátia sa vypadnuté spomienky...
My sme sa napokon štyria rozhodli, že zdoláme našu "Gemerskú Fudžijamu" a aj takto si uctíme pamiatku zosnulých. Dohodli sme sa na druhú popoludní. Mišo s rodinou navštívil cintoríny ešte v utorok, takže v ten deň popoludní sa aj jeho účasť stala istou. Chceli sme to kus zdramatizovať, tak sme sa dohodli, že o jeho účasti Henriete a Renému pomlčíme, nech je Mišo prekvapením popoludnia 😊
Prišla však streda,
a tesne po dvanástej mi napísal René, či by sa beh nedal dať na skorší
termín, trebárs pol druhú, keďže sa chcel vrátiť domov k rodine okolo
štvrtej z dôvodu pálenia sviečok, akonáhle sa kus zotmie.
To však dalo opäť zabrať mne ako hlavnému organizátorovi udalosti. No ty
koxo...mám pol hodinu, aby som to celé preorganizoval, navyše tak, aby to
každému vyhovovalo. Samozrejme, že som sa nemohol prekecnúť, lebo prekvapenie
by už nebolo prekvapením...
Prvé fliačiky snehu sa
začali objavovať okolo výšky 870 metrov nad morom, krásna, pestrofarebné jesenná
krajina sa postupne čoraz viac začala strácať pod snehovou perinou, a na
úrovni turistickej chaty už bolo všetko pekné biele. Vtedy už bolo jasné, že na
vrchole si ledva dovidíme po koniec nosa, ale mohli sme dúfať aspoň
v príjemnú teplotu a prijateľné podmienky na Skalisku.
Tie sa samozrejme na vrchole rozplynuli vo vetre, ktorý bol miestami už
nepríjemný. Bola zima, vietor bol štipľavý a hmla hustá.
Mali sme šťastie, že na nás šéfka myslela a na vrchole sme si dali hody vo
forme zákuskov a teplého čaju.
Dlho sme nepobudli, aby
sme neprechladli, a brodiac sa v 15-20 centimetrov hlbokom snehu sme
začali klesať do základného tábora pri aute v Čučme. V jednom bode
sme začali tušiť, že nejdeme dobre, keďže nám s Reném "vypadol" jeden
strom, ale rýchlo sme korigovali a dostali sa na
cestu vedúcu tesne popod chatu.
Cesta nadol bola super, zmákli sme ju zo Skaliska na kraj dediny za asi 35
minút. Vo vyšších výškach nám pri zostupe robil kus problémy šmykľavý sneh, kým
nižšie to bolo rovnako hlboké lístie so skalkami a kameňmi na spodku,
takže sme si museli dávať miestami sakramentský pozor...
Ja na tieto skupinové behy jednoducho nedám
dopustiť...je super, keď sa stretnú ľudia s rovnakými záujmami, zabehajú
si, porozprávajú sa, zasmejú, povzbudia či občas podpichnú...
Zažite to spolu s nami...
Prišla však streda,
a tesne po dvanástej mi napísal René, či by sa beh nedal dať na skorší
termín, trebárs pol druhú, keďže sa chcel vrátiť domov k rodine okolo
štvrtej z dôvodu pálenia sviečok, akonáhle sa kus zotmie.
To však dalo opäť zabrať mne ako hlavnému organizátorovi udalosti. No ty
koxo...mám pol hodinu, aby som to celé preorganizoval, navyše tak, aby to
každému vyhovovalo. Samozrejme, že som sa nemohol prekecnúť, lebo prekvapenie
by už nebolo prekvapením...
Prvé fliačiky snehu sa
začali objavovať okolo výšky 870 metrov nad morom, krásna, pestrofarebné jesenná
krajina sa postupne čoraz viac začala strácať pod snehovou perinou, a na
úrovni turistickej chaty už bolo všetko pekné biele. Vtedy už bolo jasné, že na
vrchole si ledva dovidíme po koniec nosa, ale mohli sme dúfať aspoň
v príjemnú teplotu a prijateľné podmienky na Skalisku.
Tie sa samozrejme na vrchole rozplynuli vo vetre, ktorý bol miestami už
nepríjemný. Bola zima, vietor bol štipľavý a hmla hustá.
Mali sme šťastie, že na nás šéfka myslela a na vrchole sme si dali hody vo
forme zákuskov a teplého čaju.
Dlho sme nepobudli, aby
sme neprechladli, a brodiac sa v 15-20 centimetrov hlbokom snehu sme
začali klesať do základného tábora pri aute v Čučme. V jednom bode
sme začali tušiť, že nejdeme dobre, keďže nám s Reném "vypadol" jeden
strom, ale rýchlo sme korigovali a dostali sa na
cestu vedúcu tesne popod chatu.
Cesta nadol bola super, zmákli sme ju zo Skaliska na kraj dediny za asi 35
minút. Vo vyšších výškach nám pri zostupe robil kus problémy šmykľavý sneh, kým
nižšie to bolo rovnako hlboké lístie so skalkami a kameňmi na spodku,
takže sme si museli dávať miestami sakramentský pozor...
Ja na tieto skupinové behy jednoducho nedám
dopustiť...je super, keď sa stretnú ľudia s rovnakými záujmami, zabehajú
si, porozprávajú sa, zasmejú, povzbudia či občas podpichnú...
Zažite to spolu s nami...
Napokon to však celé dopadlo dobre, o pol druhej som bol u Miša, o 13:40 nasadli Heni s Reném a okolo druhej sme už ukrajovali prvé metre z konca Čučmy hore po zelenej...
Prvé fliačiky snehu sa
začali objavovať okolo výšky 870 metrov nad morom, krásna, pestrofarebné jesenná
krajina sa postupne čoraz viac začala strácať pod snehovou perinou, a na
úrovni turistickej chaty už bolo všetko pekné biele. Vtedy už bolo jasné, že na
vrchole si ledva dovidíme po koniec nosa, ale mohli sme dúfať aspoň
v príjemnú teplotu a prijateľné podmienky na Skalisku.
Tie sa samozrejme na vrchole rozplynuli vo vetre, ktorý bol miestami už
nepríjemný. Bola zima, vietor bol štipľavý a hmla hustá.
Mali sme šťastie, že na nás šéfka myslela a na vrchole sme si dali hody vo
forme zákuskov a teplého čaju.
Dlho sme nepobudli, aby
sme neprechladli, a brodiac sa v 15-20 centimetrov hlbokom snehu sme
začali klesať do základného tábora pri aute v Čučme. V jednom bode
sme začali tušiť, že nejdeme dobre, keďže nám s Reném "vypadol" jeden
strom, ale rýchlo sme korigovali a dostali sa na
cestu vedúcu tesne popod chatu.
Cesta nadol bola super, zmákli sme ju zo Skaliska na kraj dediny za asi 35
minút. Vo vyšších výškach nám pri zostupe robil kus problémy šmykľavý sneh, kým
nižšie to bolo rovnako hlboké lístie so skalkami a kameňmi na spodku,
takže sme si museli dávať miestami sakramentský pozor...
Ja na tieto skupinové behy jednoducho nedám
dopustiť...je super, keď sa stretnú ľudia s rovnakými záujmami, zabehajú
si, porozprávajú sa, zasmejú, povzbudia či občas podpichnú...
Zažite to spolu s nami...
Prvé fliačiky snehu sa
začali objavovať okolo výšky 870 metrov nad morom, krásna, pestrofarebné jesenná
krajina sa postupne čoraz viac začala strácať pod snehovou perinou, a na
úrovni turistickej chaty už bolo všetko pekné biele. Vtedy už bolo jasné, že na
vrchole si ledva dovidíme po koniec nosa, ale mohli sme dúfať aspoň
v príjemnú teplotu a prijateľné podmienky na Skalisku.
Tie sa samozrejme na vrchole rozplynuli vo vetre, ktorý bol miestami už
nepríjemný. Bola zima, vietor bol štipľavý a hmla hustá.
Mali sme šťastie, že na nás šéfka myslela a na vrchole sme si dali hody vo
forme zákuskov a teplého čaju.
Dlho sme nepobudli, aby
sme neprechladli, a brodiac sa v 15-20 centimetrov hlbokom snehu sme
začali klesať do základného tábora pri aute v Čučme. V jednom bode
sme začali tušiť, že nejdeme dobre, keďže nám s Reném "vypadol" jeden
strom, ale rýchlo sme korigovali a dostali sa na
cestu vedúcu tesne popod chatu.
Cesta nadol bola super, zmákli sme ju zo Skaliska na kraj dediny za asi 35
minút. Vo vyšších výškach nám pri zostupe robil kus problémy šmykľavý sneh, kým
nižšie to bolo rovnako hlboké lístie so skalkami a kameňmi na spodku,
takže sme si museli dávať miestami sakramentský pozor...
Ja na tieto skupinové behy jednoducho nedám
dopustiť...je super, keď sa stretnú ľudia s rovnakými záujmami, zabehajú
si, porozprávajú sa, zasmejú, povzbudia či občas podpichnú...
Zažite to spolu s nami...
Dlho sme nepobudli, aby
sme neprechladli, a brodiac sa v 15-20 centimetrov hlbokom snehu sme
začali klesať do základného tábora pri aute v Čučme. V jednom bode
sme začali tušiť, že nejdeme dobre, keďže nám s Reném "vypadol" jeden
strom, ale rýchlo sme korigovali a dostali sa na
cestu vedúcu tesne popod chatu.
Cesta nadol bola super, zmákli sme ju zo Skaliska na kraj dediny za asi 35
minút. Vo vyšších výškach nám pri zostupe robil kus problémy šmykľavý sneh, kým
nižšie to bolo rovnako hlboké lístie so skalkami a kameňmi na spodku,
takže sme si museli dávať miestami sakramentský pozor...
K autu sme napokon dorazili o 16:07 a po konštatovaní, že to bola opäť raz super spoločenská akcia, sme sa pekne postupne všetci štyria rozptýlili v meste, aby sme v sebe niesli ďalej plamienok z Volovca...
Ja na tieto skupinové behy jednoducho nedám
dopustiť...je super, keď sa stretnú ľudia s rovnakými záujmami, zabehajú
si, porozprávajú sa, zasmejú, povzbudia či občas podpichnú...
Zažite to spolu s nami...
