Dva pohľady na II. Košice - Miškolc Ultramarathon - 18.5.2019
GABI
Spred
Dómu sv. Alžbety som štartoval spolu s Mišovcami.
Michal Drengubiak, blízky kamarát,
spolubežec, kolega z klubu Gemerunners a taktiež aj z Týmu odvahy, cez ktorý
spolu zbierame peniažky pre nadáciu Bátor Tábor, ktorý zasväcuje svoj život pre
onkologicky choré detičky. Áno, stále sa dá ešte prispievať! 😉
Miso Harach kamarát, ktorého som spoznal v
Smolníku asi pred dvoma rokmi, kde sme chvíľu spolu behali kopce na pretekoch
Skyrace a odvtedy sme zostali kamaráti. Ako domáci Košičan sa rozhodol nás
aktívne podporiť až po maďarský Kéked, tak sme začali pretek traja.
Ja a M&Ms 🙂.
V Košiciach nás trochu prekvapilo počasie, keďže už ráno sa
vyvrátili všetky predpovede o premenlivosti (slnečno / polooblačno až dážď), na
ktoré som sa ja osobne tešil. Trochu mi to narušilo pohodu, keďže si ešte
čerstvo pamätám, ako som minulý rok skoro "zgegol" v júlových
horúčavách na Tisza tó.
Obavy museli ísť, bokom, po úvodnom bla-bla-blaaaaaa všetkých
významných ľudí, ktorí si prišli posilniť svoju politickú pozíciu začalo
odpočítavanie a s hollywoodskym úsmevom č. 25 sme vyrazili do ulíc medzi
policajtov, ktorí nás usmerňovali von z Košíc.
Asi sa nás chceli čo najskôr zbaviť.. 🙂
Každý vyštartoval pred nami, my sme zostali predposlední, keď
len primátor Miskolca umieral za nami. 😲 Už po prvých 200
metroch bola pri ňom celá enkláva zdravotníkov, čo ak bude treba náhodou použiť
defibrilátor.
Aj keď klusal len 8km (bol členom 10člennej štafety), treba uznať, že odvaha mu
rozhodne nechýbala.. 😬
Na hrádzi v mestskej časti Krásna sme mali tú česť, že sa k nám
na pár kilometrov pridala veľká bežecká ikona Košíc, pán Peter Polák, s ktorým
sme si zchuti pokecali. PS: pochválil našu bezeckú techniku 😉 to
sa ráta nie?
Keď sme konečne opustili Košice, nasledoval bahnistý trail s
obrovskými kalužami vody. Táto časť ma bavila najviac. Mišovci ma museli stále
brzdiť, tak som stále podvedome pridával pri tých endorfínoch.
"Lížeme" Kokšov-Bakša a potom späť na trailík. Od Nižnej Myšle opäť
asfalt, prichádza Ždaňa a potom cez Trstené pri Hornáde.
Welcome in Hungary! 🇭🇺
Slnko sa nám vysmieva nad hlavami, už nám nie je vôbec hej. Ale držíme sa.
Kričíme od radosti, keď k nám dorazí trochu tieňa, no ten centimetrový oblak sa
bohužiaľ presúva ďalej a oskar cerí zuby čoraz zlomyselnejšie. ☀️
Začínajú kopce, to je znamenie, že Kéked je blízko. Ďalšia
občerstvovačka odškrtnutá, horúci ionťák a vriaca voda potešili. 🤬 Mišo
dáva organizátorom cenné inštrukcie, ako posunúť plastové poháre zo slnka do
tieňa. 🤦♂️ Mal by si urobiť
certifikát a predávať tieto informácie za ťažké peniaze.
Abaújvár, Zsújta, vlnitý terén, začínam sa prehrievať, teplá
voda to ešte zhoršuje. Mišovi odchádzajú nohy, ťažko sa mu klusá už aj po
rovine. Snažím sa ho čakať, on ma posiela preč. Kopec na Gönc, ďalšia
občerstvovačka. Ďalšie horúce tekutiny. Prevraciam oči. Viem, že je zle. Tlačím
do seba pagáč, ale ten nie a nie dolu hrdlom... Čakám na Miša. Dlho neprichádza.
Až ho napokon zazriem, ako so sklonenou hlavou kráča hore kopcom. Dochádza mi,
že odtiaľto už pôjdem sám. O pár sekúnd už na jeho povel píšu organizátori DNF
(did not finish), 41km. Vôbec nie sú prekvapení. Za nami je už dobrých pár
odpadlíkov, ktorí sú už ďaleko za časovým limitom.
Idem do klusu, pobolieva ma hlava. Tlačím do seba aspoň kúsok
gélu, veľmi sa nedarí. Ionťák, voda, ionťák, voda, kilometre neubiehajú. Hlava
mi ide prasknúť, začína mi byť na grcanie 🤮. Musím sa schladiť,
inak bude zle. Rozpoznal som nábeh na úpal. Dávam sa do chôdze, slnko neustále
praží. Teplá voda už nemá žiaden efekt. Chôdza - klus - chôdza - klus. Bolesti
hlavy neutíchajú. 😨 Už
sa nedokážem dať do ďalšieho klusu. Hodinky ukazujú len 48km. Časový limit už
stíham tiež LTT. Je čas. Musím sa rozhodnúť..
Neustále myslím na rodinu, na choré detičky, ktorým som tento beh venoval.
Kolujú mnou emócie, je mi z toho všetkého ťažko.
Zdravie je to, čo som zbierkou pre deti podporoval. Ony preň
bojujú deň čo deň, mne a každému inému zdravému jedincovi nepriamo odkazujú, že
si ho mám vážiť najviac na svete. Aby som tu mohol byť pre rodinu, priateľov a
aj pre ne.
Po dlhšom zvážení sa aj pre toto napokon rozhodujem ukončiť pretek..
Zdvíham mobil, volám chalanom zo štafety, aby prišli pre mňa autom.
Cítim obrovské sklamanie, ale musím sa s tým zmieriť. Chalani ma
upokojujú, že som urobil správnu vec. Že som vydal zo seba maximum. Počasie
ukázalo svoju silu. Bol predsa prvý horúci deň po nekonečných týždňoch
atypického chladu, dažďov. Telo nemalo potrebnú adaptáciu. Už aj bežci zo
štafiet mali obrovské problémy na trati.
Pridávam sa teda do auta, ktorým podporujeme našu štafetu
privátnymi občerstvovacími stanicami medzi oficiálnymi. Pomáha to, stafeta
obsadzuje 3.miesto medzi Mix 5-člennými mužstvami. 🏆 Vyhlásenie
výsledkov družstiev za nami. Aj prvé dve extra horké pivá padli za vlasť. 🍺 Z
jednotlivcov nedorazil ešte nikto. Organizátori nás informujú, že na trati už
sú len piati profíci. Ostatní vzdali. 😲
Na ceste späť z Miskolca ma v aute stále mátajú pocity. Pozerám
sa na lúky, lesy národného parku Aggtelek a prežívam opäť každú sekundu dňa.
Objavuje sa hrča v hrdle.
Teším sa, že som zdravý. A že sa vraciam domov k rodine. A že sme vyzbierali
krásnu sumu pre detičky. 👶
Usmejem sa. Som šťastný 😊